História
História hradného brala siaha do obdobia Rímskeho impéria, čo dokazuje nápis na hradnej skale,
hlásajúci víťazstvo II. rímskej légie nad Germánmi pri Laugaríciu z roku 179 n. l.
Dnešný hrad vznikol pravdepodobne na mieste hradiska. Prvou preukázateľnou stavbou
na návrší bola veľkomoravská štvorapsidová rotunda z 9. storočia a neskôr kamenná obytná veža,
keď hrad slúžil na ochranu Uhorského kráľovstva a západného pohraničia.
Koncom 13. storočia sa dostal do majetku palatína Matúša Čáka , významného oligarchu,
ktorý ovládal veľké územia a stal sa legendárnym „pánom Váhu a Tatier“. Jeho stavebnú činnosť
môžeme sledovať predovšetkým pri rozšírení a úprave blokovej obytnej veže z 11. storočia,
ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža, dodnes nazývaná Matúšova,
je určujúcim prvkom a dominantou širokej siluety. Po Matúšovej smrti patril hrad až do konca
15. storočia uhorskému panovníkovi. Horný hrad rozšíril kráľ Ľudovít z Anjou o nový palác a opevnenie.
Žigmund Luxemburský daroval hrad svojej manželke Barbore, pre ktorú dal v prvej tretine 15. storočia
vybudovať nový palác a kaplnku. Všetky tieto budovy boli čiastočne obnovené a dnes sa využívajú na muzeálne účely.
Pätnáste storočie bolo storočím ďalšieho zosilňovania opevnenia, vyvolaného husitskými výpravami,
ktoré v tom čase smerovali na Slovensko. Koncom 15. storočia získal hrad spolu s mestom Štefan Zápoľský
a začal s rozsiahlymi prestavbami. Hradné budovy boli cieľom tureckej expanzie už začiatkom 16. storočia.
Napriek Zápoľského opevňovacím prácam, hrad v roku 1527 dobyl Katzianer (generál kráľa Ferdinanda I.).
Obnova a rozšírenie rozsiahleho opevnenia, ktoré kladie Trenčiansky hrad popri Spišskom hrade
a Devínskom hrade medzi najrozsiahlejšie európske hrady, sa uskutočňovali v rokoch 1540 – 1560.
V tom čase vybudovali delostreleckú hviezdicovú obranu podľa projektov talianskych architektov
a zmodernizovali budovy podľa dobových vzorov. Zmenila sa aj silueta hradu – vysoké gotické strechy
vymenili za horizontálne renesančné atiky s lastovičími chvostmi, ktoré boli typickým talianskym
prvkom 16. storočia. V roku 1790 sa v meste rozšíril požiar, ktorý zachvátil aj hrad.
V polovici 19. storočia, keď si myšlienky pamiatkovej starostlivosti začali raziť cestu aj v
Uhorsku, zakonzervovali poškodené objekty a zabezpečili ich tak pred ďalším rozpadom.
Od konca 50-tych rokov minulého storočia sa na hrade uskutočňuje jeho komplexná obnova
a konzervácia opevnenia. Obnovené objekty sa postupne využívajú na muzeálne účely a pre expozície.